Ungarische Wurzeln in der slowakischen Kultur

Slovenské korene maďarskej kultúry

Pri registrácii na túto konferenciu o koreňoch a pôvode, ktorá sa mohla (odohrávať) očakávať skôr v Würzburgu,než Banskej Bystrici, som ešte nevedel nič o organizácii "Korene Spoločnosti Slovenskej inteligencie" a nemyslím si, že sú iniciátormi tohto stretnutia, ale je potrebné pripraviť môj príspevok tak, že to je snáď ešte možné, alebo sa stretnem rovno s odporcami tejto spoločnosti a záväznem a sa zapletiem do najhlbších bojov v slovenských priekopách, v ktorych isto mnohé korene rozťali a rozsekli.  Ale v každom prípade, "Korene Spoločnosti  Slovenskej inteligencie" sú koreňmi na Slovensku – len ako sú tieto korene aj maďarskými .

Ale dosiahneme na slovenský koreň(pôvod) uhorskej kultúry. Maďarský osvietenec a polyhistor  Karol Juraj Rumy z Kežmarku, ktorý učil matematiku, filozofiu, nemeckú literatúru, zemepis – o čom svedči jeho po-nemecky napisaný slovník geografie celej monarchie, učil i dejiny, jazyky -gréčtinu, latinčinu, nemčinu a francúzštinu a na Georgiku v Keszthelyom  odbory ekonómiu, zoológiu a prírodné vedy, a bol tiež raditeľom rôznych stredných škôl. Rumy uverejňoval najmä v nemčine a v latinčine a malo v maďarčine a používal,  ako to bolo obvyklé pre strednú Európu tri mená (aj nemecké, slovenské a maďarské), tak v našom súčasnom chápaní mal trojakú identitu, kým pre neho pravdepodobne jeho identita bola jediná a jediničná. Bol predstaviteľom viacjazyčnej povahy uhorskej kultúry, ako naznačuje(ukazuje) jeho almanach múz, ktorý publikoval v roku 1808 v Levoči a, ktorý obsahuje slovenskú, latinskú, maďarskú a nemeckú lyriku, a dokonca aj nemecku poéziu v náreči.

[1]

Rumy sa už v roku 1830 zaoberal vzdelávaním v materskej škole, pretože deti sú stále veľmi blízko ku koreňom, a tiež so vzdelávaním mladých žien z nižších sociálnych vrstiev.

[2]

Pri hľadaní maďarských koreňov v slovenskéj kultúre badáme,že častejšie sa uvažuje o slovenských koreňoch v maďarskej kultúre, než naopak. Ale to sa týka hlavne slovenských pomerov. Tieto korene sú na Slovensku veľmi málo tematizované, zdôrazňuje prekladateľka Renata Deáková v rozhovore pre denník "Sme": „Často sa zabúda na to, že slovenská kultúrna identita má viacetnické korene. Živá slovenčina je plná čechizmov, maďarských, nemeckých a už i anglických výrazov.“

^[3]

Ak hovoríme o slovenských koreňoch maďarskej kultúry, myslíme tým  ľudí (umelcov, vedcov, osvetencov, politikov), ktorí pochádzajú zo Slovenska, ale nechceme v ďaľšej časti prednášky ostať iba pri týchto osobných spojeniach, pretože táto mytológia, folklór, jazyk a jednotlivé umelecké žánre k nim tiež patria. Jednou z prvých osobností, ktoré stelesňujú slovenské korene v maďarskej kultúre, je Sándor Petőfi. Ale aj u Franca Lista, mohli by sme sa, keby sme po predsedovi Liszt-spoločnosti, Miroslav Demko, nájsť slovenské korene. Práve na ňom sa dá  poukázať, ako môže byť plodná integrácia domácich koreňov do maďarskej literatúry a kultúry. Táto metóda ukazuje, ako máme postupovať pri zahrňovaní maďarských koreňov v slovenskéj kultúre. Zostaňme teda pri osobnom prístupe, tak mame nielen spisovateľov, ktorí vstúpili do slovenskej literatúry priamo z maďarského prostredia, a  neexistuje sotva jediny slovenský intelektuál z 18. a 19. storočia, ktorý by nepovažoval maďarskú kultúru za zdroj, alebo ako anti-model, či už to bol Štur, Sládkovič alebo Hurban-Vajanský.

Aj maďarský politik a bývalý minister zahraničných vecí Géza Jeszensky sa hrdo priznáva k svojím slovenským koreňom. Predsa len pochádza z jednej šľachtickej rodiny z Turca  a jeden z jeho predkov prišiel o život v bitke pri Moháči. Na druhej strane je tiež zamotaným spôsobom spríbuznení aj s Jankom Jesenským, ktorý sa narodil v Martine. Ich rod sa rozštiepil do dvoch línií na malú a veľkú, kým minister ako aj Jan Jessenius patrili k tej veľkej; Janko Jesenský nepatrí ani k jednej ani k druhej línii aj keď bol posledným hlavným županom v Rimavskej Sobote, ale pri koreňoch sa asi znova objavia. Ale, ktorý slovenský politik sa naopak priznáva ku svojím maďarským koreňom. Fico? Maďarič? Medzi slovenskými politikmi zdôraznila Monika Flašíková-Beňová svoje maďarské korene:  „Mám Maďarov rada, rovnako ako Slovákov, mám totiž korene v jednom aj druhom národe. Som Slovenka a som na to hrdá.“

[4]

Ale pri Gezovi Jeszenszkym máme dočinenia predsa len s niečím iným, sú to uhorské korene v slovenskej kultúre. Preto by bolo pravdepodobne zaujímavé preskúmať, čo znamenala pre Janka Jesenského uhorská kultúra a literatúra, než hľadať maďarské korene slovenských politikov, čo  je pravdepodobne viac záležitosť psychoanalýzy alebo slovenského kolektívneho vedomia a nevedomia.

Už bolo spomenuté, že spoločnosť Slovenskej inteligencie Korene, ktorá  vyvoláva onomastickú otázku toponyma na Slovensku, kde maďarské názvy nie sú žiadnymi korenmi slovenskej kultúry, potom sú v obrátenom zaveru slovenské korene maďarskej kultúry, tak sa zbavil by svojej eleminaciou maďarskej kultúry týchto koreňov.  Maďarské korene v slovenskej kultúre má aj Kálmán Mikszáth, alebo sú to slovenské korene v maďarskej kultúre? Dňa 16. januára 1847 sa v Sklabine narodil maďarský spisovateľ so slovenskými koreňmi Kálmán Mikszáth. Tu by sme sa mali spytať, akú hodnotu má  Mikszáth pre slovenskú kultúru. Ak Mikszáth  v jednej zo svojích prvých noviel, novele Jarné púčky (Tavaszi rügyek) opísal atmosféru Banskej Štiavnici tych čias, máme tam maďarské korene slovenskej kultúry alebo nebola práca vnímaná slovenskou verejnosťou?

[5]

Ak vychadzame z personalivovaneho konzeptu ku koreňom, potom korene osoby sú pre krajinu, odkiaľ prichádza, najzaujímavejšie, keď sa táto osoba dostáva do medzinárodného významu, ako to vidíme u Johna von Neumanna, jedného z vývojárov atómovej bomby, Johna Harsányiho, laureáta Nobelovej ceny pro ekonómiu i u Karla Mannheima, ktorých maďarské korene boli zdôraznené len neskôr. Otázka pre Slovensko, preto znela takto, aký Maďar alebo ktorá osoba s maďarskými koreňmi hrala  a hrá dôležitú úlohu v slovenskej kultúre. To si nevyžaduje, aby sa táto osoba prisťahovala z Maďarska, ale úplne stačí, že patrí k maďarskej menšine, alebo k viac rozširenej maďarskej kultúre alebo semiosfere. Vzhľadom k tomu, môžeme citovať za prvej republiky Jána Esterháziho (Jánosa Esterházyho), ktorý hral dôležitú úlohu v československej politike. Ale aj dnes by som spomenul okrem politikov maďarskej koalície jednú osobu, ktora hrá ako šedá eminencia ve slovenskéj kultúrnej politike dôležitú úlohu, László Szigeti.

Pavol Országh Hviezdoslav má v rodinne nielen maďarské korene, ale čo je zaujímavejšie,  že aj jeho poézia má maďarské korene a pritom kvitla v slovenskom jazyku, pričom tento obrat vo svojej literárnej tvorbe  opisuje vo svojej poetike (v básni " Mňe kedysi zvadzal svet"), čo  nemusí byť biograficky zdokumentované, keď necháme maďarskej korene a ich činnosť a klíčenia v literárnom svete imanentní.

Vlastne by sme naozaj museli  začať s Matejom Belom, pretože v jeho Uherskej vlastovede sa po prvý raz vedecky odôvodnili a popísali  maďarské korene a to na pôde Slovenska. U Mateja Bela alebo Béla Mátyáša sú úhorské korene priamo zrastené s osobnými slovenskými a maďarskými korenmi, a nájdeme v tejto zmesi koreňov aj korene latinské, ktoré sme zatial nespomenuli, ktoré ale v užšom slova zmysle nezopovedajú našej téme. Ale Matej Bel je súčasťou  prechodu od osobnej konceptualizácie ku koreňom ako prvkov sémiotickej štruktúry, pretože to bol  on, kto ako prvý pokus navrhol maďarskú kultúru, ako maďarskú semiosferu.

Celkovo by som chcel prejsť cez túto personalizovanú konceptualizáciu, aby som  sa spýtal na korene maďarskej kultúry na Slovensku, ale problém je tak zložitý, ponevadž máme i maďarské i uhorské korene. Otázkou je, z časti, či už prevrat v roku 1918 skutočne bol nultou hodinou v slovenskej kultúre  a všetky úspechy maďarskej kultúry boli zmietnuté. To platí aj pre semiosfery. Dnes máme na Slovensku existenciu aspoň dvoch semiosfer, slovenskej a maďarskej, a zvyšky nemeckej semiosfery, ktorú možno nájsť v niektorých stopových prvkov. To je skutočne projekt Michela Foucaulta, a tak jeho  Archeológia vedomostí nadobudá pre strednú Európu nečakanú aktualitu. To vyvoláva otázku, do akej miery jednotlivé prvky semiosfery zostávajú bezo zmeny, v iných, a do akej miery boli zmenené alebo nahradené.

Maďarské korene slovenské literatúry sú bezpochyby preklady maďarskej poézie a prózy do slovenského jazyka, pretože preklady sú súčasťou slovenské literatúry a nie sú prirodzene súčasťou maďarskej literatúry. Jeden z hlavných básnikov medzivojnového obdobia, Emil Boleslav Lukáč patrí  k týmto prekladateľom, pričom by si musíme všimnúť , ako preložil  Sándora Petőfiho a Endre Adyho a ako boli jeho preklady začlenené do slovenské literatúry.

Keď hovoríme opäť o neskoršom rozvoji slovenskej spoločnosti a kultúry, čo je typické post-koloniálné hľadisko, pretože kolónie musia prechádzať podobný vývoj ako koloniálná mocnosť, a to čo v možno naj rýchlom tempe. Na druhú stranu, to ukazuje, že tento obraz oneskoreného vývoja je len pochopiteľný, keď človek oddelí maďarské korene, vystrihne  alebo odignoruje. Ak sa nato pozrieme z historického pohladu, Slovensko nikdy nebolo v maďarskom kráľovstve zaostalou oblasťou,práve naopak vedľa Sedmohradska i jednou  z pokročilých časti krajiny. Až do vzostupu Budy a Pešti v tridsiatych rokoch 19. storočia Slovensko malo zásadný význam pre Maďarsko, takže to nebolo úplne nesprávne od Ferenca Kazinczyho, ked povedal,  že Košice sú hlavným kultúrnym mestom Maďarska. Na druhú stranu, Maďarsko zaostávalo stale vo vzťahu k západnej Európe, ale i Nemecko bolo oproti Francúzsku a Anglicku vždy zaostalejšie. S vznikom Československa sa stal tento odklon od zapadu na východ čírou slovenskou záležitosťou (Spojenie Česka a Rakúska v jeden štát by z Rakúska po roku 1918 urobilo tiež tú zaostalejšiu časť krajiny.), čím by sa tento rozdiel ešte ďalej zostril vytrhnutím maďarských koreňov. Naraz museli  byť z ničoho nič vybudovaná  administratíva, vysoké školy, armada a tiež sa museli v niektorých oblastiach kultúry vytvoriť životoschopné podmienky (divadlo existovalo v skorých štádiách, dalej slovenský film ešte nebol etablovaný). Všetky tieto veci, ale na území Slovenska už boli pred rokom 1918. Civilizačný úspech českej strany by nebol bez vytrhnutia  koreňov vôbec  možný a potrebný. Zároveň sa môžeme posťažovať, čo všetko Slovensku krátko po "prevrate" chýbalo, a poukázať, aké korene nám tam ostali, a zostali ako nevyužitý potenciál, ako nulové miesta v semiosfere Slovenska. Tieto korene úplne nezmizli, čo možeme sledovať na madarskej strane, ktorá prijíma tieto korene nielen ako žive, ale stotožňuje sa s nimi, sú pritomné, pretože tu  existuje pre budúcnosť  možnosť návratu k týmto korenom a používať ich pre slovenskú kultúru. Na druhej strane umožnila tabula rasa po roku 1918 vývoj československej kultúry, ktorá bola politicky aj technicky a kultúrne veľkým krokom vpred. Aj tak bolo odrezanie koreňov - to je hypotetické, samozrejme, a nie nevyhnutne preto, pretože o deterministickom chápaní kultúrneho rozvoja by som vždycky pochyboval – predsa len veľmi plodné a vytvorilo väzbu s oddelenými koreňmi práve preto naozaj zaujímavím. Preto by sme mali vziať do úvahy korene podrobne ako celok, čo ale z časových dôvodov ohraničenia našej prednášky nie je dovolené.

Odpútanie sa od koreňov po prevrate 1918 sa obyčajne označované ako prerušenie programovej maďarizácie Slovenska. Musel sa vybudovať  nový administratívny a vzdelávací systém, pričom nehovoría iba o  budovaní, aj o jeho prestavbe. Už štyridsať rokov pred vypuknutím prvej svetovej vojny, boli v Uhorsku slovenské základné školy nahrádzané čoraz viac a viac maďarskými základnými školami. Štruktúra slovenského vzdelávacieho systému, najmä vysokých škôl sa vybudovala českými profesormi, čo sa považovalo za mimoriadny úspech, že 3-milionový národ  sa v priebehu dvadsiatich rokov pozdvihol zo storočia trvajúceho zotročovania do európskych noriem. (Zacharová) Zde sa postaví otazka, či maďarský vzdelavací system naozaj nemal v dvadcatých a tridcatých rokoch vyspelé europské štandarty alebo Slovensko bolo zámerne zanedbané. Tento názor mal zrejme na svedomí odrezanie sa od koreňov a ukryl aj kultúrnu pamäť, pretože Bratislava, Košice, a dokonca aj Prešov, Kežmarok a Levoča boli dôležitými centrami  školstva pred rokom 1918.

Dôležitou časťou našeho krátkého príspevku, ktorý by, ale  prekročil by svoj rozsah, bolo štúdium maďarských koreňov každodennej kultúry, čo by malo zahŕňať bývanie, varenie, spoločenský život, spoločný život,  slávnosti, sviatky, zvyky, a spoločné mytologické príbehy, ktoré sú práve dnes politicky virulentné.

[6]

Spracovanie vystrihnutých koreňov zahŕňa i zriadenie slovenského rádia a kín, rovnako ako Slovenské divadlo v dvadsiatych rokoch. Nesmie sa zabudnúť ani  na rozvoj športu, pretože  maďarské horolezectvo nestratilo po roku 1918 len svoju základňu, ale aj rozvoj futbalu a hokeja, ale to už patrí do ďalšej prednášky.

Na záver ďakujem za opravu prekladu velmi vrucne Evu Ondrušovú.

Stephan-Immanuel Teichgräber

Literatur:

Meisels, Vera: Moje vytrhnuté korene. [Prebásnil Ľubomír Feldek] . - 1. vyd. . -Bratislava  : SNM - Múzeum židovskej kultúry , 2005 

Rogľová, Jaroslava a kol. Od osmičky k osmičke. Premeny slovenskej spoločnosti v rokoch 1918 – 1938. Bratislava : Historický ústav SAV, 2009

Rumy, Georg Carl Borromäus : Geographisch-statistisches Wörterbuch des österreichischen Kaiserstaates  : oder alphabetische Darstellung der Provinzen, Städte ... Dörfer, Schlösser ... des österreichischen Kaiserthumes ... ; nach den neuesten und besten Quellen ... bearbeitet  / von Karl Georg Rumi . - Wien  : Doll , 1809 . - XII, 452 S. 

Zacharová, Jarmila: Podiel českých učiteľov na budovaní vysokého školstva na slovensku v rokoch 1918 – 1938. Bratislava