"Ak sa porotcovia zhodnú, že si cenu zaslúžim, treba im s istými pochybnosťami aj veriť. Ja si cenu neudeľujem sám. Keby to tak bolo, možno by som sa neocenil vôbec," hovorí na margo nedávneho prevzatia Ceny Jána Langoša IVAN KADLEČÍK, jeden z mála slovenských literárnych disidentov v normalizačnom dvadsaťročí. Človek, ktorý považuje život v pravde a mravnosti za samozrejmosť, spisovateľ, ktorý nie je v žiadnej stavovskej organizácii a preto sa nemusí s nikým vadiť. Iba ak sám so sebou, čo považuje za najviac produktívne a kreatívne.
Ako vyzerajú Vianoce v literátskej (i hudobníckej) rodine v Pukanci? Sú pre vás sviatočné dni relaxom od písania alebo vítaným časovým priestorom na dobiehanie prípadných restov?
Vianoce ako subsystém našej kultúry a osobnej identity nie sú relax, ale povinnosť, určená predkami. Oni stanovili medze a ja ich neprekročím, dodržiavam všetky rituály, zvyky, tajomné obrady, predpisy a tá prísnosť mi dáva slobodu nepodliehať každej náhodnej móde. Keďže všetok čas je celok a neodchádza, v mojich súčasných sviatkoch sú obsiahnuté všetky predchádzajúce. Ich rozmer je kozmický. Dnes svätíme všetky Vianoce, ktoré boli i budú.
